Sporenie na dôchodok prebieha v rôznych formách. Záleží len od preferencií jednotlivca – sporiteľa, ktorú z možných alternatív, ponúkaných trhom, využije. Moderné dôchodkové systémy ponúkajú okrem konvenčnej priebežne financovanej schémy aj ďalšie možnosti ako zabezpečiť budúci príjem jednotlivca na dôchodku. V podmienkach SR je v rámci štátom podporovanej a regulovanej dôchodkovej schémy možné, aby si jednotlivec zriadil osobný dôchodkový účet v II. pilieri, a tak sporil na vlastný dôchodok. Výhodou je, že nad rámec tzv. povinných príspevkov je každému sporiteľovi umožnené v rámci II. piliera navyše aj dobrovoľne sporiť.

Oblasť súkromného dôchodkového sporenia je zo strany štátu regulovaná. Existuje aj oblasť neregulovaná štátom v rámci poskytovania podstatne podobných služieb sporenia/investovania, a to prostredníctvom otvorených podielových fondov. Poplatok je v tomto prípade chápaný ako cena za poskytnutú službu a racionálne zmýšľajúci jednotlivec by mal preferovať ten produkt (t.j. maximalizovať úžitok), ktorý jednotlivcovi za 1 jednotku ceny (poplatku) prinesie maximálny výnos. Teória, rovnako ako aj niektoré empirické štúdie (napr. Whitehouse, 2000; Bikker and De Dreu, 2009) ukazujú, že 1 % ročných poplatkov pravdepodobne povedie k zníženiu celkových naakumulovaných úspor na individuálnych účtoch sporiteľov v priemere o 20 % počas 40 ročného sporivého horizontu. Krajiny strednej a východnej Európy, ktoré implementovali sporenie na dôchodok v DC schémach sa typicky spoliehajú na cenové kontroly. Aj na Slovensku sú poplatky v II. a III. pilieri legislatívne určované prostredníctvom cenových stropov – cenovo regulované poplatky zo strany štátu.

Intervencie štátu do tvorby cien ovplyvňujú trhovú rovnováhu a ceny tovarov a služieb. Jedným z druhov zásahu štátu do cenového systému je stanovenie cenových stropov, resp. maximálnych cien. To znamená, že predávajúci nesmie požadovať cenu vyššiu, ako je štátom stanovený cenový strop. Ten sa stáva maximálnou cenou. Cenovým stropom sa politici snažia pomôcť spotrebiteľom a chrániť ich pred vysokými cenami niektorých statkov či služieb, najmä takých, ktoré uspokojujú základné potreby.  (Holman, 2012)

Problémom pri stanovovaní maximálnych limitov na poplatky, tzv. cap – cenové stropy je v riziku, že štát nastaví zlý cenový strop (riziko nevhodnej regulácie). Príliš vysoký cenový limit nad úroveň rovnovážnej ceny na trhu by vyvolal signálny efekt pre ponukovú stranu trhu, ktorá by mala motiváciu zvýšiť poplatky nad trhovo rovnovážnu úroveň. Príliš nízky limit by zase mohol znamenať, že správcovia dôchodkových fondov nebudú schopní pokryť všetky náklady súvisiace s poskytovaním služieb, čím sa obmedzí konkurencia na strane ponuky. Môže to viesť až k neúspechu slabších poskytovateľov služieb, čo podkopáva dôveru verejnosti v dôchodkový systém daného štátu (Tapia a Yermo, 2008).