V predchádzajúcom čísle, v článku „Prečo, ako a kedy sporiť?“,  písal Ján Šebo o dôvodoch sporenia. Jedným, a možno aj najdôležitejším dôvodom, je samotná tvorba úspor. Počas svojho života v produktívnom veku sa každý z nás bude snažiť vytvoriť dostatočne veľký kapitál, ktorý nám na dôchodku zabezpečí adekvátny príjem, aby sme od určitého veku nemuseli ďalej pracovať a substituovali príjem z ľudského kapitálu príjmom z finančného kapitálu (našich úspor). Otázkou však zostáva, aký veľký má byť naakumulovaný kapitál? Každý z nás má inú predstavu o tom, aká vysoká by nasporená suma pred odchodom na dôchodok mala byť. Priznám sa, neviem, či by mi stačilo na pohodový život na dôchodku 200 000 eur alebo 1 000 000 eur. Tak ako ja, ani mnoho ďalších ľudí nepozná na túto otázku odpoveď. Odpoveď čiastočne poskytol už v  50. – 60. rokoch 20. stor. Franco Modigliani, ktorý navrhol ukazovateľ individuálnej miery náhrady (skratka IRR – Individual Replacement Ratio), inak povedané miery náhrady príjmu na dôchodku. Konštrukcia a výpočet tohto ukazovateľa je veľmi jednoduchý. Do pomeru dávame výšku príjmu sporiteľa po odchode do dôchodku  a výšku hrubého príjmu sporiteľa pred odchodom na dôchodok.

(1)

IRR=\frac{D}{P} 

Pre sporiteľa je ťažké kvantifikovať, aký objem prostriedkov bude potrebovať na dôchodku. Omnoho ľahšie je preto pozrieť sa na príjem na dôchodku cez súčasný mesačný príjem. Ak viem, že v súčasnosti v 25. roku veku je môj čistý mesačný príjem napríklad 500 €, potom na dôchodku (budeme uvažovať o odchode na dôchodok vo veku  62 rokov) by som chcel zachovať svoj príjem na úrovni 500 €. Tu si stanovujem cieľ v podobe 100 % individuálnej miery náhrady, resp. IRR = 1.

Teórie už bolo dosť, preto si poďme priblížiť praktické využitie ukazovateľa IRR. Ešte pred samotným aplikovaním si jednotlivec musí uvedomiť, že do dôchodku sa ide vtedy, keď mám nasporených dostatok prostriedkov, ktoré mi zabezpečia adekvátny príjem potrebný na krytie životných potrieb.