Klasická práca Mertona a Samuelsona z roku 1969 naznačila spôsob zostavenia a realizácie celoživotnej sporiacej stratégie s cieľom maximalizácie nasporenej sumy v čase. Dosahovaný výnos bol faktorom nielen širokej diverzifikácie medzi aktívami, ale čo je dôležitejšie, navrhli a otestovali spôsob diverzifikácie portfólia vzhľadom na čas. Dnes už takmer klasický prístup k postupnému znižovaniu expozície voči volatilnejším aktívam v čase je pre väčšinu vyspelejších investorov a sporiteľov samozrejmosťou. Dokonca aj slovenský zákon o starobnom dôchodkovom sporení má v sebe zapracovaný mechanizmus postupného presúvania úspor z volatilnejších (rizikovejších) fondov do konzervatívnejšieho (dlhopisového). Automatickosť tejto stratégie je však v podaní Mertona a Samuelsona vnímaná z dlhšieho hľadiska. Nepredpokladajú absolútny presun úspor do konzervatívnejších aktív pri dosiahnutí dôchodkového veku, ale až neskôr. Teda horizont predlžujú až po dobu očakávaného doby dožitia jednotlivca.

Ich prístup k tvorbe stratégie zároveň predpokladal neexistenciu obmedzení v požičiavaní a zároveň umožňoval pákovanie investície. Na začiatku sporiaceho obdobia jednotlivec pákovo (2:1) nakupoval akciové investície a túto páku postupne znižoval aj so samotným podielom akciových investícií v čase vzhľadom na očakávanú zostávajúcu dobu dožitia a znižujúcu sa súčasnú hodnotu budúcich príspevkov sporiteľa. Táto možnosť je však pre sporiteľov v podmienkach sporivých schém (II. a III. pilier, kolektívne investovanie, investičné životné poistenie) obmedzená.

Samuelson zároveň tvrdil, že alokačný pomer medzi akciami a dlhopismi by mal byť konštantný a determinovaný výlučne vekom a averziou k riziku. To znamená, že tento pomer by sa nemal meniť a pôvodné hodnoty alokačného pomeru by mali byť zvolené predovšetkým s ohľadom na relatívnu averziu k riziku konkrétneho sporiteľa. Tento prístup je v podstate replikovaním jednoduchého pravidla pre alokačný pomer akcie : dlhopisy založeného na vzorci: „100 – vek sporiteľa“. Ak má sporiteľ 20 rokov, potom by mal mať v akciách alokovaných 80% svojich úspor. Ak má sporiteľ 65 rokov, potom by mal mať v akciách 35% svojho portfólia.

Pri zostavovaní Merton-Samuelsonovej celoživotnej sporiacej stratégii sme vychádzali z toho, že sporiteľ dokáže predpokladať vývoj svojej príjmovej funkcie (LCI) a teda vie približne identifikovať nárast svojej mzdy v čase. Tá implikuje, na akú životnú úroveň si pred odchodom na dôchodok zvykne, čo spätne poskytne informáciu o požadovanej nasporenej sume. Túto sumu vieme diskontovať a získať čistú súčasnú hodnotu budúcich príspevkov do sporiacej schémy pri konštantnej miere sporenia. Pri stavbe stratégie sme predpokladali, že do II. piliera si bude sporiteľ sporiť vždy 6% vymeriavacieho základu. I keď v prvých rokoch to bolo 9%, potom dnešných 4% a v budúcnosti bude miera sporenia narastať až do výšky 6%. V priemere za celé, nami modelované, 40-ročné obdobie sporenia je priemer tesne pri 6%.

Samuelson zároveň naznačuje spôsob identifikácie relatívnej averzie k riziku. Tá sa určuje od hodnoty 1 po hodnotu 10, pričom v realite sú tieto hodnoty používané od 2 po 9. Hodnota 2 označuje vysoko konzervatívneho investora a hodnota 9 agresívneho (riziko vyhľadávajúceho) investora. Pre potreby testovania nastavujeme hodnotu CRRA (konštatnej relatívnej averzie k riziku) na hodnotu 2, čím sa snažíme cieliť na skupinu sporiteľov, ktorá je v našom II. pilieri najpočetnejšia a sporí si výlučne v dlhopisových garantovaných dôchodkových fondoch. Aj keď nepredpokladáme, že sú sporitelia vysoko averzní k riziku, hodnota ukazovateľa CRRA na úrovni 2 by mala dodať stratégii vysoko konzervatívny charakter.